oseointegrácia zubného implantátu

Objav osseointegrácie vyplynul z náhodnej udalosti počas vedeckého experimentu. V roku 1952 Brånemark implantoval optickú trubicu vyrobenú z titánu do holennej kosti a lýtkovej kosti králikov na mikroskopické pozorovanie in vivo. Na konci experimentu bola implantovaná trubica pevne integrovaná s okolitým kostným tkanivom a nedala sa odstrániť. Brånemark pomenoval tento fenomén osseointegrácia a začal študovať jeho využitie.

Pod svetelným mikroskopom je osseointegrácia charakterizovaná priamym kontaktom medzi normálne remodelovaným kostným tkanivom a implantátom, pričom medzi nimi nie je prítomné žiadne -kostné tkanivo. Táto integrácia umožňuje implantátu nepretržite prenášať a distribuovať zaťaženie do kostného tkaniva. Pred objavom osseointegrácie fungovali implantáty prostredníctvom mechanickej retencie, zvyčajne využívali implantáty v tvare listov- alebo transmandibulárne implantáty na zvýšenie retencie. Po zavedení teórie osseointegrácie sa stĺpcový alebo koreňový-tvar, napodobňujúci prirodzené korene zubov, stal štandardnou morfológiou implantátov.